.: Moja dlhá profi. cesta cyklistikou :.

Dovolím si povedať, že snáď každý malý chlapec sníval o tom, ako ho jeho otec učí bicyklovať hoci najprv s hanbou s pomocnými kolieskami, no neskôr na väčšom bicykli už chvalabohu bez pomocných koliesok. Pocit keď vás otec roztláča dole kopcom veriac mu, že vás v pravý čas v prípade predurčeného náhodného pádu v poslednej chvíli zachytí. Po niekoľkých pádoch som už vedel, že zvládnem riadiť hocijakú žiletku. Žiletka je poriadny cestný bicykel. Ja sa nijak nelíšim od týchto chlapcov a taktiež mojím snom bolo čo najrýchlejšie získať vodičský preukaz na bicykel. Samozrejme aby to bolo hneď a bez pomocných koliesok, veď predsa nebudem robiť hanbu ocovi, ktorý mi bol ako chlapcovi v bicyklovaní veľkým vzorom. Otec bol totižto za svojej mladej éry v cyklistickom klube pod názvom Witzenmann. Chodil po Slovensku na rôzne sústredenia s cyklokolegmi a sem tam ma brával zo sebou. Samozrejme ja som sedel v sprievodnom vozidle a tíško týmto cyklistom závidel. Vrátim sa ale na moje prvé začiatky. Môj prvý bicykel nebol v podstate bicykel ale motorka. Nie nie nebojte sa nebola ozajstná. Zase až taký Fox Coprfild nie som. Motorka to bola hračkárska z umelej hmoty a snáď iba len osky na ktorých boli 4 kolesá predstavovali nejaký ten kov. Nuž každý musí na niečom začať. Toto boli samozrejme časy veľmi skorej batoľatosti. Neskôr prišla na rad Trojkolka. Výhodou trojkolky bolo, že mala 3 kolesá čo vyplýva aj z názvu. Dalo sa na nej chodiť dopredu a dozadu, čo niekedy predstavovalo v detskej fantázii, že riadim auto. Ale asi najväčšou výhodou bolo, že ma otec mohol na tej tlačiť do kopca, bez toho aby som spadol keďže stabilita bola na prvom mieste. Počas daždivých dní som sa na nej mohol preháňať aj doma kým sa otec neprebudil, potom jazdil na nej on. Z trojkolky som vyrástol a posunul som ju mladšiemu bratovi. Po trojkolke si už veľmi dobre nepamätám akú mašinu som vlastnil, no viem že bola červená a veľkosťou medzi trojkolkou a menšou BMX. Asi sa jej nadávalo Jipi. A tu sa začalo moje učenie profesionálneho cyklistu. Á do prčic čo to vidím? Pomocné kolieska, no to je snáď len sen áááá. Nuž nevadí aj s nimi to musím skúsiť. Išlo mi to dobre a vyskúšal som jedno koliesko odobrať. Začiatky boli ťažké. Jedno koliesko sa rovnalo jednému zubu na chodníku. Neskôr som skúsil bez oboch pomocných, čo predstavovalo viac zubov. Veď čo narastú nové. Po tejto profesionálnej kariére učenia sa bicyklovať som dorástol na niečo väčšie. Bola to BMX16 ktorú som dostal od rodičov. Mal som vtedy svoje ani neviem vlastne koľké narodeniny, no pre mňa boli prelomovým obdobím v mojom detskom svete. Čo dieťa nečakalo bolo, že dostal obrovský darček aj od starých rodičov. No skúste hádať čo to bolo. Áno správne ďalšia BMX. No nie hocijaká. BMX20. Pravdepodobne sa naši asi nedohodli, alebo zle pochopili ako to už zvykom býva. BMX16 bola celá biela s modro-červeno-čiernymi pruhmi na ráme a tyčke na volante. BMX20 bola celá trblietavo modrá. Nuž musel som si ale na ňu ešte pár rôčkov počkať aby som dočiahol aj na pedále a zároveň aj na volant. Takže sa dá povedať, že BMX16 sa stala mojím vlajkovým už akože bicyklom. Zažil som si s ňou kopec zábavy, starosti a dokonca aj nejaké tie nepekné pády zakončené zašívaním na pohotovosti . Keď som sa zaučil na malej, rýchlo šup po roku na veľkú BMX. Bolo to niečo nové ale hravo som to cez ďalšie pády zvládol. So susedmi sme sa hrali na autobusy, vytvárali si vlastné trasy po sídlisku a kriedou na chodníky kreslili zástavky. Potom nás to prestalo baviť a prešli sme od rapkáčov v zadnom kolese po nastavenie volantu do polohy kde, sme boli naklonený dopredu ako šarkan. Prišiel čas presnejšie 5 ročník na ZŠ a mal som sa rozhodnúť, či pôjdem na športovú školu so zameraním cyklistika alebo budem pokračovať na pôvodnej škole. Rozhodol som sa, že skúsim cyklistiku od 6 ročníka. Skúšky na túto školu boli vtedy pre mňa celkom vyčerpávajúce, keďže predtým som nemal žiadnu poriadnu fyzickú záťaž. Časté nutné utekanie pred otcom mi síce dodalo dákeho toho tréningu ale očividne som mu asi neutiekol vždy včas. Tým, že som prestúpil na športovú školu som potreboval aj nový poriadny bicykel. Do vienka mi rodičia kúpili horský bicykel Merida. Na tú dobu to bol veľmi dobrý bicykel a hlavne aj drahý. Mal len jednu chybou a tou nebolo, že nešiel sám, ale jeho farba. Fialová ! Ale prežil som to nejak. K horskému som dostal aj cestný ale až troška neskôr. Po roku trénovania som musel s cyklistikou praštiť a to nie len s cyklistikou, ale skoro so všetkými športami. Mával som veľké bolesti kolien čo doktori vraveli, že je to rýchlim rastom a neskôr zistili, že mám zničené chrupavky presnejšie málo väziva a tým mi drie kosť o kosť. Prestal som teda športovať, cvičiť na telesnej a začal sa kŕmiť vitamínmi. V podstate jediné čo mi doktori dovolili bolo plávanie. Poviem vám vtedy mi nebolo všetko jedno. Človek ale bez pohybu nevydrží a tak som sa bicykloval aspoň rekreačne. Tuším na konci 9 ročníka sa pridal do vozového parku ďalší horský bicykel Author Basic. Z Meridy som vyrástol a tak trebalo kúpiť niečo väčšie. Pokračoval som v rekreačno-turistickom bicyklovaní. V roku 2006 ma otec nahovoril aby som šiel s ním na 2 týždne do Talianska na ostrov Elba bicyklovať. Tento cyklistický zájazd organizuje každoročne už spomínaný cykloklub Witzenman Vlkanová. Chvíľku som váhal, že či vôbec budem stíhať šľapať do pedálov ale nakoniec som sa rozhodol pre výlet do Talianska. Troška som musel spraviť upgrade na bajku, nabehať pred odchodom ešte dáke tie km a mohlo sa vyraziť. Bolo to prvý krát, čo som šiel niekde mimo zahraničie ak nerátam CZ. V Taliansku bolo super. Úplne iné klimatické podmienky ktoré mi vyhovovali a ani som neveril ako sa mi dobre bajkuje. Rok 2007 priniesol taktiež pozvánku tentokrát Taliansko oblasť Gargáno. Potom som mal pauzu, keďže som si jednak našiel priateľku a práca zaberie tiež dáky ten čas a hlavne mi bol môj Author už malý. V roku 2010 som sa rozhodol, že by som sa mal opäť začať pohybovať. Zaumienil som si kúpu nového bicykla. Bývalému spolužiakovi, ktorý predáva v cyklistickom obchode som povedal sumu a čo by mal zhruba vydržať. Asi v Máji mi zavolal, že má pre mňa bicykel Trek 8500 aby som si ho prišiel vyskúšať a v prípade záujmu si ho môžem zobrať. Bicykel som si prišiel teda vyskúšať a bol som z neho unesený. Jeho váha ma oproti môjmu starému bajku prekvapila. Ľahučký ako pierko. Prvý krát som sa tu stretol už s kotúčovými hydraulickými brzdami a SPD pedálmi. Tento stroj bola úplná špica. Už mi chýbali len topánky, uzavrieť dobrú životnú, úrazovú poistku a spísať závet aj keď som nemal veľmi čo odkázať. Tak a mohla pre mňa začať neskorá cyklistická sezóna. Nuž neskorá teda naozaj bola, lebo ako naschvál akurát od kúpy bajku bolo leto kedy pršalo nonstop. Občas sa dalo vybehnúť. Dokopy som ale veľa km nespravil keďže bolo málo času, nevychádzalo počasie a podobne. Ale aspoň som sa s novým bajkom trochu zoznámil a spriatelil.

Trek si prešiel odvtedy k dnešnému dňu 1.10.2017 len pár malými zmenami. Vymenil som sedlo za širšie a gélové ale asi by to chcelo ešte kus širšie. Tiež som niekoľko krát vymenil predstavec a nakoniec som ostal pri nastavovacom s veľkým uhlom. No a v neposlednej rade som vymenil úzke rovné riadítka za širšie karbónové lastovičky. Odstránil som rohy a dal širšie papučky aby som mohol ísť aj do väčšieho terénu. Žiaľ bajk mám už asi vyše 6 rokov a ani tieto výmeny ako riaitka a predstavec nevyriešili môj problém s tŕpnutím rúk a komfortnosťou. Pravdepodobne je mi už asi kus malý. Nuž na nový zatiaľ nemám.

Komponenty